Upozornenie pred čítaním: tento text je trošku neusporiadaný, ale zato vyviera z hĺbky môjho vnútra. Znamená to asi, že bolo moje vnútro v čase písania trošku neusporiadané. Usporiadanosť nie je moja silná stránka. Možno preto niekedy vidím prílišnú usporiadanosť ako prekážku toho ako sa dotknúť svojho vnútra a v konečnom dôsledku aj druhých. Ale o tom možno niekedy nabudúce.
Hmla, tma a bolesť
Sú také dni, na ktoré padá hmla. Večery sú tmavšie než tma a rána sú zvláštne, akoby sme sa zobudili do včerajška. A život z nás vyprcháva. Stane sa, že sa niečo alebo niekto dotkne nášho jadra a zanechá tam stopu v podobe trhliny. Máme pocit, že sa s tou trhlinou a každou ďalšou začne naše jadro rozpadať. A ak sa rozpadne jadro, čo zostane?
Sú také dni, kedy sa cítime zrazu sami na celom svete* (tak sa pravdepodobne cíti aj ten strom na fotke). Dni, kedy by sme potrebovali počuť slová, ktoré nám raz niekto povedal, ale už sa dávno stratili v prievane. Kedy by sme potrebovali byť videní, ale akoby sa všetci pozerali cez nás. Kedy by sme sa najradšej schúlili do klbka, aby sme zaberali, čo najmenej priestoru a tým snáď zmenšili našu bolesť.
Sú dni, kedy celá moja bytosť nemo kričí. Chcela by kričať, ale slová strácajú formu. Cítim sa plná bolesti a zároveň prázdna všetkého ostatného. Nič nedáva zmysel. Bolesť zažíva v tej či onej forme každý človek. V tom sme všetci rovnakí.
Sú dni, obdobia, kedy sme skrátka zlomení. Nech už je to čokoľvek, čo nás zlomilo – hriech, útlak, pocity viny, smrť, choroba, nevyliečené rany z detstva, sklamanie, odmietnutie, nevypočuté modlitby, preťaženosť alebo akékoľvek iné zranenie – je to v našom živote dôležitý čas, ktorý nás premieňa a ktorý nám odhaľuje čosi viac o živote. Boh nás vtedy premieňa. Ak sa necháme. Cez bolesť buď rastieme v láske alebo zatrpkneme. Je to tajomstvo, ktorému sa stále snažím aspoň trochu porozumieť. Tiež sa učím pochopiť to, že Boh je v nás (a my v Bohu) stále prítomný. Sv. Katarína Sienská tento fakt opísala slovami: Boh je nám bližšie ako voda rybe. Odhaľuje sa mi to práve v bolesti. Verím, že keď plačem, On plače so mnou.
Vernosť a vytrvalosť. A zmysel.
Tmu niekedy premáhame vernosťou a vytrvalosťou. A viera nie je to isté ako pocit, zakúšanie Boha.
On vie, koľkokrát som na otázku: „ako sa máš?“ odpovedala zahmleným: „áále, to vieš, pomaly“ alebo rovno klamstvom, že sa mám dobre. Všetky tie veci už dávno (a zároveň stále znova) ostali na kríži. Viem, že nie je vždy ľahké hľadať útechu u niekoho, kto nás nemôže objať alebo chytiť za ruku, zavolať alebo napísať povzbudivú smsku. Preto je dôležité naučiť sa vnímať jeho láskavú otázku „Prečo plačeš? Koho hľadáš?“ (Jn 20, 15), ktorú nám opakovane kladie. Koho hľadáš, ak nie mňa? Koho vlastne hľadám, ak nie toho, ktorý jediný dokáže dať bolesti zmysel a premeniť ju? Toho, ktorý sa v najťažšej chvíli modlil slovami: Nie ako ja chcem, ale ako ty chceš.
Ako hovorí môj obľúbenec, americký kňaz Mike Schmitz: „Boh chce naše srdce viac ako naše uzdravenie. Naše rany sú vstupnými bránami do nášho srdca. Používa ich, aby si nás pritiahol bližšie k sebe.“ Ak mi to stále zmysel nedáva, myslím na to, že raz, po všetkom, sa mi ten zmysel odhalí.
V istom období som nadobudla dojem, že život je najmä o stratách. Veď stále čosi alebo kohosi strácame. Ak v určitej chvíli nič hmatateľné, tak čas určite. Lenže to je len časť pravdy. Má to síce blízko ku gýčovému motivačnému citátu, ale v živote nielen strácame, ale aj nadobúdame. Hlavne vtedy, keď strácame. Ak nič iné, tak seba určite (teraz nemyslím na cestách alebo na turistike :-), viď článok http://stratyanalezy.com/?p=66). Ale o tom tiež možno niekedy nabudúce.
Zakončím peknou modlitbou z knihy Eliasa Vellu Let na orlích krídlach:
„Pane, nedokážem si predstaviť, aký typ dobra by mohol vzísť z problému, ktorý prežívam. No pre teba, Pane, je všetko možné. Daj mi vieru, Pane, ktorá do mňa vtlačí istotu, že si nesmierne milujúci Boh a Otec. Modlím sa a prosím o takú vieru, aby som vedel/a, že si tu a aktívne pracuješ v mojom živote, hoci teraz nevidím nič iné len tmu. Viem, že môžeš vyťažiť dobro z hocičoho, dokonca aj z problému, ktorý spočíva na mojich pleciach. A tak ťa, Pane, chcem chváliť v mojej kríze a v mojich ťažkostiach. Chcem ťa chváliť za to, čo urobíš skrze ne Pane, odovzdávam do tvojich rúk moju bolestnú situáciu. Od tejto chvíle ti chcem ďakovať za všetko dobro, ktoré z nej vyťažíš.“
* túto vetu som si požičala od Tolstoja. Je to macher a jeho Vojnu a mier a tiež Annu Kareninu veľmi odporúčam. Keď ho čítate, máte pocit, že vám vidí do duše.