Cítite sa niekedy ako ten najväčší hlupák na svete? Nič sa vám nedarí? Všetko, na čo siahnete, sa premení na znôšku chýb? Radšej sa už do ničoho nepúšťate? Ak ste odpovedali áno, tak ste na správnej adrese. Prečo? Lebo v tom nie ste sami.
Zlyhania nám berú dych a môžu v nás zanechať hlboké rany. Ale sú dôležité.
Chcela som sa venovať už toľkým veciam! No dobre, nie zas toľkým, nie som extra akčný človek, ale niekoľkým áno.
Lenže zo strachu, že to nedopadne dobre/že to je hlúposť/že to niekto vie robiť lepšie ako ja/niekomu sa ten nápad nepáčil, som to väčšinou nechala tak. (Niekedy, samozrejme, aj z lenivosti) Tým nechcem povedať, že svet tak prišiel o úžasné veci, ktoré tu budú už navždy chýbať. Jasné, že nie. Svet si bez nich určite poradí.
Vždy mám tisíc dôvodov, prečo je nejaký môj nápad zlý a maximálne jeden a pol dôvodu, prečo je možno nie úplne nemožný. A 1,5 je predsa o dosť menej ako 1000.
Myslím si o sebe, že neviem nič poriadne robiť a nemám nijaký špeciálny (alebo aj nešpeciálny) talent a je to do veľkej miery pravda. Potom sú tu ľudia, ktorí tiež tvrdia, že nič nevedia a v skutočnosti vedia perfektne šiť/kresliť/variť a piecť/písať/spievať/dosaď čokoľvek pekné, resp. dobré. Človek sa najprv teší a pritakáva: „áále, veď ani ja neviem šiť/kresliť/variť a piecť/písať/čokoľvek“. Jednoducho, cíti sa lepšie, keď vie, že nie je jediný nedokonalý človek bez talentu široko-ďaleko. Potom ale zistí, že dotyčný v skutočnosti vie šiť/kresliť/variť a piecť/písať/čokoľvek a dobrý pocit sa razom zmení na znechutenie zo seba samého. Namiesto toho, aby som dotyčného ocenila, sústredím sa na toho malého červíka, ktorý sa mi zavrtáva do hlavy a snaží sa o to, aby som sa začala porovnávať. Na to, aký je ten červík malý, je riadne hlučný. S ľahkosťou prekričí všetky poučky sebaprijatia, ktoré som sa kedy snažila vtĺcť si do hlavy. Tento červík mi začne pripomínať všetky moje neúspechy a všetky tie veci, ktoré neviem robiť. Niektoré veci, v ktorých som totálne hrozná, dokonca ešte ani neboli vymyslené. Áno, svet netrpezlivo čaká na objavenie mojej nešikovnosti aj v týchto oblastiach.
Viete, čo je vtedy ťažké? Prijať za niečo kompliment. Za čokoľvek. Napríklad aj za smotanovú tortu. Aspoň mne. Človek sa cíti trochu nepatrične, keď ho za to chvália. Veď je to jeden z najjednoduchších dezertov. Naskladať na seba piškóty a smotanu s cukrom a prípadne ovocím vie aj malé dieťa. Mala by som sa ale cítiť trápne, keď ma za to pochvália? Jasné, smotanová torta nie je žiadna veda a je pravda, že svadobnú tortu v tvare ženícha a nevesty (neviem, či sa také robia, ale dúfam, že nie) by som nezvládla. Lenže mám v sebe presvedčenie, že smotanová torta je málo (hoci ju mám radšej ako všetky svadobné torty) a že by som mala vedieť lepšie piecť/kresliť/šiť/písať/čokoľvek. Prečo to tak je? Príčinou môže byť to, že mi príliš záleží na tom ako vyzerám pred ľuďmi a aj to, že mám v srdci zakorenené klamstvo, že ma definujú moje zlyhania/neúspechy/zranenia/komplexy/choroby.
Jeden z mojich obľúbených autorov, Henri Nouwen (odporúčam napríklad jeho knihu Vnútorný hlas lásky), opísal 5 klamstiev identity, ktorým veríme:
- Som to, čo vlastním. Či už je to mobil, oblečenie, auto, výška platu, titul, vedomosti, počet prečítaných kníh alebo mesto, v ktorom bývam či ľudia, ktorých poznám…
- Som to, čo robím. Či už sú to svadobné torty zložitých tvarov, skladanie hudby alebo zamestnanie, služba, ktorú vykonávam… Čo ak stratím túto prácu? Čo ak stratím schopnosť vykonávať akúkoľvek prácu alebo službu? Čo ak ľudia skladajú lepšiu hudbu a lepšie spievajú ako ja? Znamená to, že mám menšiu cenu?
- Som to, čo si o mne myslia druhí. Čo ak som niekomu nesympatická? Čo ak mám nepriateľov? Čo ak ma moja rodina nemala tak rada ako mala mať? Čo ak môj príspevok na facebooku/instagrame má len jeden lajk a aj ten je od mojej mamy? (Sociálne siete sú téma sama o sebe, kde tieto klamstvá rastú do rozmerov oblúd). Niekedy nám druhí vedia nastaviť zrkadlo, niekedy nám odhalia dobré vlastnoti, ktoré my sami na sebe nevidíme, ale stáva sa aj, že nás chcú mať príliš podľa seba.
- Som moje najväčšie zlyhanie, resp. nie som nič viac než môj najväčší neúspech. O mojom najväčšom neúspechu alebo zlyhaní či hriechu nemusí nikto ani vedieť a ja sa môžem v ňom utápať bez toho, že by som si uvedomila, že neexistuje zlyhanie, ktoré Boh nechce odpustiť. Alebo som môj najväčší neúspech zažila pred očami „všetkých“ a aj sa o tom šuškalo. Tak veľmi som sa snažila a skončila som niekde vzadu. No a čo?
- Som môj najväčší úspech, resp. nie som nič menej než môj najväčší úspech. Každý môj úspech je stále len niečo, čo som dostala ako dar.
Dovolím si pridať ešte jedno klamstvo, ktoré by sa asi dalo pripojiť aj ku klamstvu č. 1 – Som to, ako vyzerám.
Toľko klamstiev sa snaží poraziť jednu pravdu – Som to, čo o mne hovorí Boh. Som tým, kým som v Bohu. Som milovaná Božia dcéra/milovaný Boží syn.
Dokonalosť je chiméra, ktorú na tomto svete nikdy nedolapíme. Človek sa v niečom zlepšuje len tak, že sa tomu učí a učíme sa na chybách a zlyhaniach. Nerobiť niečo preto, že sa bojím, že v tom zlyhám, je riadna hlúposť. Ja sama sa z tejto hlúposti len pomaly zobúdzam. Bez zlyhaní sa neposunieme. Nie je ľahké ich prijať, ale neúspechy sú dobré. Aj tento článok je nedokonalý a sú v ňom možno chyby a niekto iný by o tejto téme napísal niečo oveľa lepšie. Celý tento môj výmysel blogu sa môže ukázať ako neúspech. Aspoň budem mať ďalšiu príležitosť rásť.
Tak do zlyhania, priatelia!
fakt veľmi nepodarila, čo je vidieť už na prvý pohľad. Ale zjedla sa 🙂